Pod Meninskou bránou

Autor: Vladimír Hudák | 10.11.2018 o 13:58 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  223x

Iperský oblúk. Napohľad je to nezaujímavá až nudná krajina v belgickom Flámsku. Samá rovina. To čo ma tam lákalo, bola jej strašná história v predchádzajúcom storočí.

Počas prvej svetovej vojny (ale aj v druhej) v Iperskom oblúku po desaťtisícoch nezmyselne umierali mladí muži z celej Európy. Ale aj z Kanady, USA, Austrálie i Nového Zélandu. Na území s rozlohou asi desať krát pätnásť kilometrov padlo takmer milión vojakov a pol milióna bolo zranených. Tamojšia zem je tak skutočne presiaknutá krvou. Dodnes to pripomínajú takmer dve stovky vojenských cintorínov.  Ich pôdu darovala belgická vláda ako výraz vďaky „na veky vekov“ štátom, ktorých občania položili životy za slobodu Belgicka. 

Mimoriadne postihnuté bolo mesto Ieper, ktoré delilo od bojových línií len pár kilometrov. Nemecké delostrelectvo ho takmer vymazalo z povrchu zeme. Premenilo ho na ruiny do takej miery, že na konci vojny dovidel vojak na koni z jeho centra, z námestia Grote, na ktorýkoľvek okraj mesta bez toho, aby mu vo výhľade prekážala nejaká stavba. Z nádhernej stredovekej katedrály zostali iba kýpte. Generálom pruského kráľa a nemeckého cisára Viliama II. sa však do Iepru nepodarilo nikdy vkročiť. Ieperský oblúk zostal jediným územím Belgicka, ktoré Nemci nedokázali obsadiť.  Bol poslednou baštou, ktorá bránila Nemcom v prístupe k strategicky dôležitým prístavom Dunkerque a Calais, odkiaľ bolo už iba na skok priamo do srdca Britského impéria. Spojenci si toho boli vedomí a snažili sa územie udržať za každú cenu. Front zákopovej vojny sa štyri roky takmer nepohol. Dobyté a späť získané územia sa rátali iba na metre, no mŕtvi po každom útoku na desaťtisíce. Nie náhodou nazvali vojaci tamojšie bojisko mlynčekom na ľudské mäso. Ieper má od čias prvej svetovej vojny ešte jedno smutné prvenstvo. Práve pri ňom použili Nemci prvý raz zákerný bojový plyn, ktorý Francúzi neskôr nazvali podľa mesta, yperit.

Hoci tomu málokto veril po vojne povstalo mesto z popola. Stavali ho podľa zachovaných obrázkov, aby mesto dostalo niekdajší vzhľad. Rekonštrukcia trvala dlho, skončila sa až v roku 1967.

K prvým rekonštruovaným stavbám v Iepri patrila Meninská brána, ktorou prechádzala väčšina mladých mužov smerujúcich na front.  Menin Gate sa stala pamätníkom všetkých tých, ktorých hrob nie je známy. Na jej slávnostnom otvorení 24. apríla 1927 britský poľný maršal Herbert Charles Onslow Plumer, ktorý v boji o Ieper velil druhej armáde,  vyslovil odvtedy veľakrát citovanú vetu, že „nenájdený vojak nie je stratený, lebo sa nachádza na tomto mieste“. Takmer pod pätnásťmetrovými oblúkmi sú na stenách desaťtisícky mien nezvestných vojakov. A vždy večer sa tam koná obrad na ich pamiatku. Každý deň. Volajú ho Posledná pošta. O ôsmej večer zastavia policajti premávku, napochodujú trubači v slávnostných rovnošatách a zatrúbia večierku. Počas nej spúšťa vlajkonosič k zemi zástavu. Potom zaznie pár veršov z básne Padlým od Lawrencea Binyona. Po minúte ticha trubači opäť zatrúbia. Tentoraz budíček. Vlajkonosič zdvihne zástavu a spolu odpochodujú.

Ceremoniál neprerušila ani druhá svetová vojna. Kým Nemci okupovali Ieper, uskutočňoval sa každý deň na vojenskom cintoríne v anglickom Brookwoode. Potom sa vrátil späť. Hovorí sa, že večierka zaznie za každého padlého. Obrad pod Meninskou bránou sa tak bude opakovať ešte stovky rokov.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Ja si tú hodnosť zaslúžim. Fenomén z Danka urobili výložky

Brbty mimo kamery nerobí, tvrdia jeho známi.

Dobré ráno

Dobré ráno: Fico prosíka Lajčáka... a potom ho zrazu zostrelí

Fico sa pridal ku konšpirátorom.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Danko škodí – lebo môže

Pri oslabenom Smere sa rozlieva ako jed.


Už ste čítali?